Začnem prvým článkom, ktorý sa týka Packu a policajtov. Sám o sebe by ma tento článok nevyprovokoval k tomu, aby som sadal za počítač a písal článok i ja - to až v kombinácii s Jureňovým výmyslom, ale k tomu sa ešte dostanem, späť k Packovi. Pánovi policajnému prezidentovi sa nepáčil editoriál, v ktorom šéfredaktorka novín Istropolitan radí Paris Hiltonovej, na čo by si mala dať pozor pri prípadnej návšteve Bratislavy. Radí jej, aby sa nezľakla, až ju predbehne rýchloidúce auto: „Buď to budú miestni zakomplexovaní vidláci, alebo policajný prezident, mentálne primrznutý v desiatich rokoch.“ To je jedna vec, ktorá sa zrejme Packu dotkla (ale tvrdí že kvôli tomuto sa neurazil, a teda kvôli tomuto ani nežiada tých 300-tisíc bubákov). To čo mu zdvihlo tlak (a možno i adrenalín) je táto veta: „Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre, a majú pre ne slabosť - asi takú, ako pre šľapky na Panónskej ceste. Inak by tam tie slečny sotva postávali bez obáv z policajného zásahu.“ Hm, naozaj hrubá urážka, to by si pítalo aj viac ako 300-tisíc. Navyše pán policajný prezident tie peniaze nechce pre seba, ani pre políciu. Novinám Istropolitan poslal list, v ktorom ich žiada, aby peniaze poslali na účet neinvestičného fondu „Polícia v službách občana“. Tento fond vypláca peniaze rodinám policajtov, ktorý zahynuli alebo boli zranení pri výkone služby. Óóó, toľká šľachetnosť od pána policajného prezidenta... Ako som už spomínal, tento článok sám o sebe by ma nevyprovokoval k písaniu: iba by som si z neho zobral ponaučenie a prestal by som šíriť vtipy o policajtoch - aby som aj ja nedostal list od pána Packu, v ktorom by ma žiadal o príspevok pre vdovy a siroty po policajtoch.
To, čo zdviho mne tlak krvi (a aj adrenalín), je článok o dve strany ďalej. Tu som sa dočítal, že poslanci vládnej koalície, ktorých podporuje aj ministerstvo pôdohospodárstva, navrhujú zakázať cyklistom vstup do lesa. Minister pôdohospodárstva Miroslav Jureňa to odôvodňuje tým, že sa množili prípady keď „bezohľadní cyklisti v 50- či viac kilometrovej rýchlosti“ zrážali turistov. Takže kvôli ochrane turistov treba cyklistov vyhnať z lesa - tí sa budú môcť bicyklovať len po lesných cestách a vyznačených cyklotrasách. Neviem či páni koaliční poslanci, a menovite pán minister Jureňa už niekedy sedeli na bicykli, ale mám pocit že ešte nie, takže kvôli nim musím začať od piky. (Vy ostatní, ktorí už máte s bicyklom určité skúsenosti môžete nasledujúci odstavec pokojne preskočiť.)
Bicykle, pri troške zovšeobecnenia, môžeme rozdeliť na dva druhy: cestné a horské. Začnem s bicyklom cestným. Cestný bicykel má tenké kolesá (cca 1-2 cm), tenký, odľahčený rám. Hlavný identifikačný prvok, podľa ktorého cestný bicykel bezpečne spoznáte sú jeho riaditká, tzv. barany, ktoré umožňujú cyklistovi zaujať ideálny aerodynamický posed. Dosiahnuť na cestnom bicykli rýchlosť 50km/h (a viac) nie je problém. Aj menej zdatný cyklista to dokáže i na rovnej ceste. Ak ide cesta dolu kopcom, nie je problém dosiahnuť aj 100km/h. (Možete mi veriť, sám sa po slovenských cestách už nejakých 10 rokov preháňam na cestom bicykli, takže viem o čom píšem.) Ale s cestným bicyklom nepoleziem do lesa, takže cestný bicykel dáme bokom. Horský bicykel už má podstatne širšie kolesá - tak 3-5 cm, možno i viac, hrubší rám (to aby v teréne čo-to ten bicykel aj vydržal). Či na rovnej ceste dokáže cyklista s horským bicyklom dosiahnuť 50km/h neviem bezpečne povedať - sám vlastním horský bicykel ešte len dva dni, takže z vlastnej skúsenosti to neviem posúdiť. Technicky si myslím, že to je možné: širšie kolesá, ťažší rám a neaerodynamický posed to síce oproti jazde na cestnom bicykli sťažujú, ale pre trénovaného cyklistu by to nemal byť problém. Pri ceste z kopca by to nemal byť problém pre nikoho, ani pre mňa, to viem povedať určite. Ale keďže horský bicykel je určený hlavne do terénu, presuňme sa tam. Na poľnej ceste, kde je štrk, prach, rôzne výmole a kaluže si na rovnej ceste neviem predstaviť dosiahnutie tej magickej hranice 50km/h, ale pripúšťam že sa to dá. Z kopca stále platí, že bez problémov. Tak to bolo krátko o bicykloch, a teraz späť do lesa.
Návrh koaličných poslancov chce cyklistov vytlačiť len z lesa. Pokojne môžu ďalej jazdiť po poľných cestách a značených cyklotrasách. A teraz sa dostávam k tomu, čo ma zarazilo: to myslel pán minister vážne, že sa množia prípady, keď sa bezohľadní cyklisti rútia lesom 50 a viac km/h? Aj po tom, čo som písal v predchádzajúcom odstavci o rýchlostiach, ktoré sa dajú dosiahnuť na bicykli? To si naozaj myslí, že všetci cyklisti sú samovrahovia, že budú v lese pomedzi stromy a dolu kopcom (pretože v lese si naozaj neviem predstaviť iný spôsob dosiahnutia rýchlosti 50km/h ako jazdou z kopca) lámať rýchlostné rekordy hľadajúc svoju smrť na kmeni niektorého stromu? Viem že sa nájdu ľudia, ktorý budú tvrdiť, že i taký sú - ale koľko ich takých je? Kvôli niekoľkým jedincom vyženieme z lesov všetkých cyklistov? V tomto trende by sme mali potom pokračovať i ďalej: na diaľnicich sa nájdu jedinci čo nerešpektujú maximálnu povolenú rýchlosť a dosahujú aj 200km/h (napr. už dnes spomínaný pán Packa). Vyženieme kvôli týmto jedincom všetkých vodičov preč z diaľnic? Vynikajúco! V tom prípade nám diaľnice netreba, už existujúce budú zapadať prachom a ďalšie sa stavať nebudú - do štátneho rozpočtu na najbližšie roky pribudne tým pádom 114 miliárd korún, ktoré môže naša socialistická, pardón, sociálna vláda rozdať napríklad dôchodcom. Alebo čo takto použiť Jureňov princíp na školách. Aj tam sa nájde zopár agresívnych jedincov, ktorí terorizujú spolužiakov aj učiteľov - zatvoríme kvôli tomu všetky školy? A ďalšie miliardy sa kotúľajú do štátneho rozpočtu. A takto by sa dalo pokračovať ďalej a ďalej - Jureňov princíp by si našiel široké uplatnenie...
A teraz opäť vážne. Cítim sa ministrom Jureňom urazený. Nie som urazený ako osoba, urážku pociťujem v mene všetkých cyklistov. Mal by som si premyslieť, koľko je urážka našej cyklistickej cti hodná - 300, 500 tisíc? Alebo mám pítať rovno milión? Až si to premyslím, pošem ministrovi Jureňovi list, v ktorom ho požiadam aby túto sumu poslal účet fondu „Zdravý rozum v službách občana“. Tento fond bude vyplácať peniaze pozostalým po obetiach, ktoré sa zrazili s hlúposťou vládnej moci a túto zrážku neprežili, alebo z nej majú trvalé následky.
A ešte jedna prosba pre pána ministra Jureňu: Blíži sa čas žatvy, čo keby ste sa radšej venovali tomu v čom sa vyznáte? Vyjdite na pole, zoberte do ruky klas, pomrvte ho, otvorte dlaň a fúknite do nej... Toto všetko samozrejme za asistencie televíznych kamier. Len Vás pekne prosím, nepúšťajte sa do toho, v čom sa nevyznáte. Pretože mám pocit, že vždy, keď Vaše myšlienky a slová zablúdia do lesa, musím sadnúť k počítaču a začať písať. (Viď. môj blog „Vážený pán minister Jureňa!“)
