O hľadaní starého židovského cintorína

Autor: Peter Krško | 3.8.2007 o 10:03 | Karma článku: 10,25 | Prečítané:  3852x

Kúpil som si horský bicykel. Že keď terajšia vládna koalícia tak podporuje cyklistiku v lese, aby som tam nechodil na cestnom bicykli. A pretože ten skvelý zákon začne platiť až od septembra, do lesa som sa ešte na mojom novom bicykli nevybral. Povedal som si, že na zoznámenie s ním mi budú stačiť poľné cesty. Perfektný tip mi dala mama, bývala agronómka na roľníckom družstve, teraz už na dôchodku. Pri jednej poľnej ceste je vraj starý židovský cintorín. Nič veľké, vraj len pár zváľaných náhrobných kameňov - teda tak vyzeral v časoch, keď tade chodila kvôli pracovným povinnostiam. Teraz už tam možno ani tie náhrobky nebudú a možno sú skryté v tráve alebo pod zemou. Aj tak som si povedal, že sa tam pôjdem pozrieť.

Najprv som si myslel, že to bude jednoduchá záležitosť: viem, kadiaľ mám ísť, zablúdiť sa nedá - obzriem si cintorín, a je to. Netušil som, že na hľadanie budem musieť absolvovať štyri cesty.

20_cesty_new.jpg

1. cesta

Bez akejkoľvek prípravy, alebo aspoň pozretia sa do mapy som vyrazil. Za Košťanmi nad Turcom som odbočil na poľnú cestu a prišiel som k osade Kostolište (kde je teraz salaš). Niekde od Kostolišťa smerom na Necpaly by sa mal mnou hľadaný cintorín nachádzať, preto som sa tamojších ľudí spýtal na cestu do Necpál. O tom, že hľadám židovský cintorín som nehovoril, mysliac si, že by som ich tým zbytočne miatol. Vybral som sa smerom, ktorý mi ukázali, držal som sa poľnej cesty - väčšinou bola kamenistá alebo prašná (až pri konci asfaltová), ale vždy dobre viditeľná, nedalo sa zablúdiť. Po okolí som sa veľmi neobzeral, myslel som si, že až pôjdem okolo toho cintorína, určite ho neprehliadnem. Do Necpál som naozaj došiel, ale cestou som žiadny cintorín nenašiel. Už som sa nechcel vracať a hľadať znova - na zoznámenie sa s bicyklom mi táto cesta bohate stačila, a tak som šiel domov. Hľadanie židovského cintorína som na čas pustil z hlavy (lepšie povedané, dva týždne som na bicyklovanie nemal čas).

2. cesta

Pred druhou cestou som sa už lepšie pripravil: pozrel som sa do mapy, približnú trasu som prekonzultoval s mamou. Išiel som znovu od Koštian nad Turcom, ale tentoraz o jednu poľnú cestu skôr. Predpokladal som, že sa vyhnem Kostolišťu - čo ak som práve tam urobil chybu a šiel som nesprávnou cestou? Kostolišťu som sa síce vyhol, ale len o trochu (možno 100 metrov), a neďaleko za ním som sa i tak dostal na tú cestu, ktorou som šiel aj predtým. Tentoraz som však napredoval pomalšie, viac ako bicyklovaniu som sa venoval hľadaniu. Pozorne som sledoval každú cestu, ktorú som predtým prehľiadol. Pri dvoch polozbúraných domoch (na mape označené ako Dolina) som zbadal traktor a pri ňom ľudí. Dúfal som, že okolie trochu poznajú, teda že by mi mohli poradiť pri mojom hľadaní. Žiaľ nevedeli: vraj nie sú tunajší a o nejakom cintoríne nemajú ani tušenie. Cestou z Doliny som zbadal ďalšiu poľnú cestu, ktorú som predtým nevidel. Vlastne to ani nebola poľná cesta - len dve stopy od traktorov alebo áut krížom cez lúku. Pustil som sa teda touto cestou, ale doviedla ma len k poľovníckemu posedu, a tam skončila. Vrátil som sa teda nazad, na rázcestie ciest do Necpál, Doliny a Kostolišťa. Pokračoval som cestou na Necpaly, ale už o cca 200 metrov som objavil ďalšiu poľno/lúčnu cestu, ktorú som si po prvýkrát nevšimol. Táto cesta ma viedla chvíľu po lúke, potom sa mi stratila a ja som sa trmácal na bicykli hrboľatou medzou medzi dvoma poľami. Až po hodnej chvíľi som zistil, že moja stratená cesta sa nestratila, iba sa presunula do lucernového poľa, kde ju tvorili dva od traktorov vyjazdené pásy. Keď pole skončilo, cesta sa presunula znovu na lúku. Takto som sa dostal až na lúky a polia medzi Necpalmi a Folkušovou. Svoju presnú polohu som nevedel, orientoval som sa len podľa odhadu a v duchu som s láskou spomínal na moje PDA a GPS navigácou, ktoré som nechal doma. Nemal som síce software, ktorý by mi pri hľadaní pomohol, ale až by som úplne zablúdil, mohol by som záchranárom aspoň nadiktovať presné súradnice... :-) Poľno/lúčnu cestu som opustil, resp. ona opustila mňa tým, že sa mi stratila. Chvíľami som šiel teda len tak krížom cez lúku, chvíľu poľnými cestami, ktoré sa mi priplietli pod kolesá, a zas po lúke. Takýmto štýlom som sa dostal až na asfaltovú cestu medzi Necpalmi a Folkušovou - židovský cintorín zostal pre mňa však naďalej nenájdený. Vrátil som sa teda domov, ale tentoraz už s pevným odhodlaním stoj čo stoj sa vrátiť a cintorín nájsť - veď to nie je ihla v kope sena!

Pripájam niekoľko fotografií, ktoré som urobil mobilom Sony Ericson k750i. Väčšinou mobilom nefotím, ale teraz sa mi naskytovali zábery tak nádherne gýčovité, že som proste neodolal. :-)

Konečne viem, kde Bill Gates odfotil krajinku, ktorú môžeme vidieť po úspešnom nainštalovaní Windows (akurát, že Bill vyretušoval stromy)

02.jpg

Chvíľu som šiel aj po chodníčku, o pôvode ktorého som mal vážne pochybnosti - či ho vyšľapali ľudské nohy, alebo zvieracie labky. A ak to boli tie zvieracie labky, čo sa stane, ak natrafím na majiteľa chodníčka...

03.jpg

04.jpg

 

3. cesta

Hneď na ďalší deň som skúšal šťastie znovu. Tentoraz som to zobral z opačnej strany, z asfaltky som odbočil na vrchole stúpania za Necpalmi. Poľno/lúčna cesta ma zaviedla na miesta, kde som deň predtým blúdil. Tentoraz som z cesty neschádzal, nechal som sa ňou viesť smerom približne na západ, na obce Ďanová a Príbovce. Hľadal som, či neuvidím nejakú odbočku smerom na Kostolište, prípadne či sa moja terajšia cesta nestočí tým smerom. Ale ani jedno, ani druhé sa nestalo: cesta tvrdošijne pokračovala na západ, ku Kostolišťu žiadna odbočka. Po čase sa cesta rozdelila na dve: tá vľavo ma doviedla k asfaltovej ceste do Ďanovej, druhá pokračovala západným smerom a Ďanovú obchádzala z druhej strany. Videl som, že dnes opäť nebudem úspešný - mohol by som sa síce vrátiť do Necpál a začať odznova, ale proti tomu bolo počasie: od juhu sa blížil dážď a ak som chcel prísť domov ešte pred ním, musel som poriadne šliapnuť do pedálov. Nad Ďanovou sa poľná cesta zmenila na asfaltku, ktorá viedla od družstevného hnojiska k poľnohospodárskemu družstvu v Ďanovej. Nechcel som ísť až do Ďanovej, mysliac, že by to bola veľká časová strata, a tak som z asfaltky odbočil opäť na poľnú cestu, ktorá smerovala na Príbovce. Poľná cesta sa však o chvíľu stratila. Mal som na výber: buď sa vrátiť, alebo skúsiť isť lúkami. Dážď sa blížil, už mierne mrholilo, Príbovce sa mi zdali byť blízko, a tak som šiel lúkami cestou-necestou. To, čo sa mi zdalo pred chvíľou blízko, bolo však v nedohľadne: keď som prešiel cez jeden kopec, zjavil sa ďalší. Chvíľami som musel meniť smer, obchádzajúc potôčiky a kríky, prípadne väčší kopec, do ktorého som si netrúfal. Už som myslel, že som poblúdil, zmieroval som sa s tým, že zmoknem do nitky, keď sa predo mnou objavil Blatnický potok a popri ňom poľná cesta. Tá ma zaviedla až k Príbovským rybníkom. Tu cesta prechádzala na druhú stranu Blatnického potoka, nie však cez most alebo lavičku, ale brodom. Mokrý som už z mrholenia bol dosť, na druhej strane som už videl Príbovce, preto som neváhal a prešiel som brodom a lúkou som sa dostal k motelu Rybárska bašta, odkiaľ som to mal domov už len necelé dva kilometre po mne, našťastie, už dobre známej asfaltovej ceste. Stihol som prísť domov relatívne v suchý - z toho mrholenia som bol síce mokrý, ale bolo to ešte stále ďaleko k významu slov "byť premočený do nitky" - ten dážď, čo ma tak vystrašil, k nám nakoniec neprišiel, alebo nás obišiel.

06.jpg

08.jpg

Jediný kameň, ktorý aspoň z diaľky pripomínal náhrobok, bol tento, zrejme nejaký "hraničný" kameň.

09.jpg

10.jpg

V diaľke už vidno dážď, o ktorom som si myslel, že ma premočí do nitky.

4. cesta

Na štvrtú cestu som chcel vyraziť čo najskôr, ale nedovolilo mi to najskôr počasie, potom pracovné vyťaženie, a nakoniec zistenie, že z cesty číslo tri som si okrem pekných spomienok priniesol i defekty na oboch kolesách. V prednom koleso som našiel zapichnutý veľký tŕň, v zadnom som síce nenašiel nič, ale zato duša bola prederavená na troch miestach.

Až po nevyhnutných opravách som mohol vyraziť na ďalšiu objavnú cestu. Aj technicky som bol už lepšie pripravený - mal som so sebou PDA s GPS navigácou a program, ktorý mi síce nepovie, kde sa hľadaný cintorín nachádza, ale zato mi povie, kde som až sa stratím. Tentoraz som začal svoju cestu z úplne inej strany ako doteraz. Na poľné cesty som sa vydal hneď za obcou Príbovce smerom na Kostolište. Napadlo mi, že by som sa mohol na ten židovský cintorín opýtať ľudí, čo pracujú na salaši. Pri pasení oviec majú určite možnosť spoznať najlepšie okolitú krajinu - ak je tu teda nejaký cintorín, oni by o tom mohli vedieť ako prví. Nevedeli. Vedeli akurát to, že nad Kostolišťom (pri ceste, ktorou som už dvakrát prechádzal) je jeden hrob, zrejme nejakého partizána. S malou nádejou, že je to to, čo hľadám, som sa tam vybral.

Hrob som naozaj našiel neďaleko od Kostolišťa, blízko miesta kde sa stretávali moje cesty číslo 1. a 2. Na jednoduchom náhrobku som našiel meno Július Nemec * 19. XI 1923 † 20. X 1944 (deň a mesiac úmrtia som si viac-menej len domyslel, bolo to veľmi ťažko čitateľné). Podľa dátumu úmrtia to naozaj môže byť hrob mladého, ani nie 21 ročného partizána, ktorý zahynul počas Slovenského národného povstania.

Od hrobu mladného partizána som videl smerom na Necpaly pasúce sa stádo oviec. Povedal som si, že sa skúsim opýtať i tamojšieho baču, či nevie niečo o židovskom cintoríne. Nevedel. No čo už - povedal som si, že to skúsim znovu približne po ceste číslo 2. Neďaleko rázcestia do Necpál a Doliny, hneď vedľa výškovej kóty označujúcej podľa GPS vrch Bukoviny (502 m. n. m.) som objavil dva Vatovce obrovské. Obrovské naozaj boli (viď foto nižšie), ale takisto už neboli najčerstvejšie - ich "vôňa" a bzučanie múch mi povedali, aby som ich radšej nechal tam, kde sú a išiel ďalej svojou cestou. Tak som i spravil, pokračoval som ďalej cestou číslo 2. Krátko po rázcestí na Necpaly som z nej však zišiel a zamieril som si to na blízky kopec, z ktorého som sa chcel poobzerať po blízkom okolí - možno z vtáčej perspektívy objavím niečo, čo mi doteraz unikalo. Neobjavil som nič. Teda okrem krásnej krajiny naokolo, ale nič čo by sa iba len vzdialene podobalo na cintorín. Vracal som sa späť k mojej poľno/lúčnej ceste, a tu som to... zbadal: takmer skryté v tráve boli akoby porozhadzované veľké kamene. Vôbec sa nepodobali na klasické náhrobné kamene - ale už len to, že na priestore približne 10 x 10 metrov bolo 12 veľkých kameňov, mi bolo podozrivé. Nikdy doteraz, pri mojich predchádzajúcich troch cestách som nevidel ani len jeden takýto veľký kameň, a tu ich je zrazu hneď dvanásť! Takže toto je ono? Toto je ten židovský cintorín? Ťažko povedať, na kameňoch nie sú žiadne nápisy, kamene nevyzerajú ani na to, že by boli opracované ľudskou rukou. Niektoré len tak ležia, no niektoré sú akoby zasadené, akoby ich tam niekto zakopal. Toto musí byť on - "môj" židovský cintorín. Tak som ho predsa len na štvrtý pokus našiel. Už som raz síce popri ňom prechádzal, ale vtedy som hľadal niečo úplne iné, teda ja som si to úplne inak predstavoval. Vtedy, aj keby som o niektorý z tých kameňov zakopol, nebol by som si pomyslel, že je to to, čo hľadám a pokračoval by som zrejme ďalej.

12.jpg

Július Nemec

* 19. XI 1923

† 20. X 1944

 

 

13.jpg

Vatovec obrovský. Cyklistická fľaša na fotografii má výšku 23cm.

14.jpg

Takto vyzerá prvý pohľad na cintorín. No neprehliadli by ste ho?

15.jpg

16.jpg

17.jpg

Moje hľadanie bolo na konci. Na jednej strane som nenašiel to, čo som si myslel, že nájdem. Židovský cintorím som si predstavoval úplne inak. Asi som bol trochu sklamaný. Ale na druhej strane som toho našiel podstatne viac, ako som hľadal: veľa nových ciest, zvláštne čaro hľadania. A hlavne to, že nie je dôležitý len CIEĽ, ale aj CESTA.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Neonacisti sa schádzajú na Slovensku, polícia mlčí

V obci, ktorú cez vojnu vypálili, hral aj Rastislav Rogel z kandidátky ĽSNS. Strane to neprekáža.

TECH

Vedci ukázali, aké majú ľudia nezvyčajné sexuálne túžby

Štúdia naznačila, že rozdiel medzi mužmi a ženami nie je veľký.


Už ste čítali?